Štefan Moyses

160. výročie od založenia Matice slovenskej

SLÚŽIŤ, BRÁNIŤ A VIESŤ NÁROD K BRATSTVU A SVORNOSTI

Založenie Matice slovenskej pred 160 rokmi, 4. augusta 1863, bolo bez ohľadu na súčasnú povesť tejto organizácie jedným z najvýznamnejších medzníkov našich moderných dejín. Bola výsledkom dlhodobého úsilia niekoľkých generácií vlastencov od Kollára a Šafárika cez Štúra a Hurbana až po Francisciho a Daxnera. V čase, keď sme nemali žiadne štátne inštitúcie, bola strediskom a ohniskom všetkých politických, spoločenských a kultúrnych snáh, ktoré napriek svojmu pomerne krátkemu trvaniu vytýčili cielené smerovanie Slovenska k emancipácii. Samotný názov nie je tak celkom slovenský a napriek laickým predstavám evokujúcim matku pochádza zo srbčiny a znamená úľ. Správne by sa teda mala volať Slovenský úľ, ale v jej súčasnom názve sa odráža predovšetkým slovanská tradícia.

Dnes vás však nechcem nudiť pripomínaním historických udalostí z učebníc, o ktorých sa možno viac dozviete na ústredných oslavách 160. výročia založenia Matice slovenskej, ktoré sa začali dnes v Martine. Chcem sa bližšie pristaviť pri osobnosti, ktorá je napriek svojmu kľúčovému postaveniu pri založení najstaršej celoslovenskej organizácie stále prekvapujúco pomerne neznáma a ktorú som donedávna (priznám sa) podceňoval aj ja – je ňou katolícky biskup Štefan Moyses, ktorý bol na matičnom zhromaždení 4. augusta 1863 jednomyseľne zvolený za prvého predsedu Matice slovenskej.

Štefan Moyses je zvláštna a tak trochu záhadná postava našich dejín. Veľmi dlho sa do slovenského národného hnutia nezapájal. Na budove Univerzitnej knižnice v Bratislave, v ktorej v rokoch 1802 – 1848 sídlil Uhorský snem, je pamätná tabuľa, ktorá pripomína pôsobenie Ľudovíta Štúra v tomto revolučnom parlamente. Málokto vie, že v tom istom období bol poslancom Uhorského snemu aj Štefan Moyses. Zastával však záujmy Chorvátov a o kontakt s Ľudovítom Štúrom sa nijako nezaujímal. Nepostavil sa na stranu štúrovcov ani počas slovenského povstania a v období Bachovho absolutizmu veľmi dobre vychádzal so samotným ministrom Bachom a podporoval zavedenie češtiny do škôl, hoci v tom čase už existovala dohoda štúrovcov a bernolákovcov na kodifikácii spisovnej slovenčiny. Tento postoj si možno čiastočne vysvetliť aj tým, že Moyses bol v rokoch 1828 – 1829 katolíckym farárom v Pešti, kde bol zasa evanjelickým kazateľom Ján Kollár, v tom čase na vrchole slávy. Moyses si osvojil jeho ideu všeslovanskej vzájomnosti a pridržiaval sa jej ešte v päťdesiatych rokoch 19. storočia.

Jeho pre mnohých nepochopiteľná náklonnosť k absolutistickému režimu sa dá zdôvodniť aj tým, že Štefan Moyses často zdôrazňoval, že na pozíciu banskobystrického biskupa ho vymenoval práve minister Alexander Bach. Aj po jeho odvolaní uviedol, že mu nezazlieval obmedzovanie politickej slobody. Spolu s poradcom vlády Jánom Kollárom zohral vyslovene negatívnu úlohu, keď sa z rozhodnutia ministerstva vnútra z roku 1852 musela používať na Slovensku v úradnom styku i v školách čeština, takže štúrovská slovenčina musela ustúpiť vládnym nariadeniam i z pozícií, kde už bola udomácnená.

Na druhej strane, so ziskom biskupského stolca sa začal čoraz viac orientovať na potreby Slovenska. V roku 1852 finančne podporil obnovenie prvého slovenského katolíckeho časopisu Cyril a Metod, zaslúžil sa o poslovenčenie gymnázia v Banskej Bystrici (naše deti sa dodnes učia, že prvé slovenské gymnázium bolo v Revúcej, hoci už niekoľko rokov pred ním fungovalo bystrické, z ktorého vyšli aj takí absolventi ako Svetozár Hurban Vajanský či Ján Levoslav Bella) a v roku 1856 zopakoval Kollárov návrh na založenie Matice slovenskej. Chcel dokonca vytvoriť z Banskej Bystrice centrum slovenského národného života, práve tu chcel umiestniť sídlo Matice slovenskej a postaviť tu Národný dom. Ján Palárik ho však upodozrieval, že týmto krokom sleduje upevnenie bibličtiny vo verejnom živote, lebo v Bystrici (ako písal v liste otcovi kodifikovaného jazyka Martinovi Hattalovi) sú vraj všetci Slováci s výnimkou Andreja Sládkoviča „čechisti“, kým v Pešti, kde žila vtedy väčšina slovenskej inteligencie, sa stavajú za spisovnú slovenčinu.

Zostáva nám zodpovedať otázku, prečo si niekoľkotisícové zhromaždenie tak jednohlasne a s takým nadšením zvolilo na čelo Matice slovenskej práve Štefana Moysesa s takým rozporuplným vzťahom k slovenskému národnému hnutiu, a nie zaslúžilých bardov ako boli Jozef Miloslav Hurban alebo Ján Francisci, ktorý organizačne odviedol na založení tejto celoslovenskej inštitúcie najväčší kus roboty. Dejiny sú totiž nevyspytateľné a fenomén Moyses sa zrodil koncom roka 1861, keď biskup prejavil záujem postaviť sa na čelo slovenskej delegácie, ktorá mala predložiť cisárovi novelizované Memorandum národa slovenského pod názvom Viedenské memorandum. Čo viedlo Moysesa k tomu, aby sa začal tak výrazne národne angažovať? Predovšetkým cítil zodpovednosť za svoju diecézu, ktorá bola takmer kompletne slovenská. A potom si treba uvedomiť ešte jednu vec. Na stretnutí v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, kde sa vyhlasovali Žiadosti národa slovenského, sa zúčastnilo niekoľko desiatok ľudí. V júni 1861 ich bolo v Martine už niekoľko tisíc. Znamenalo to, že národ bol vo vývoji emancipácie už v úplne inej situácii ako v meruôsmych rokoch a požiadavky Slovákov už nebolo možné len tak ignorovať. Štefan Moyses sa síce priamo na memorandových udalostiach nezúčastňoval, ale pochopil, že súčasné postavenie Slovákov je neudržateľné. A preto sa rozhodol vysvetliť to priamo cisárovi, ku ktorému mal ľahší prístup ako ktokoľvek z predstaviteľov slovenského národného hnutia.

Moysesova reč z 12. decembra 1861 pred panovníkom by dnes mala byť v čítankách. Minimálne pre jej dosah a vplyv na ďalšie dejiny Slovákov. Žiaľ, poznáme z nej len útržky uverejnené v Pešťbudínskych vedomostiach a koncept celého prejavu je naďalej iba v rukopise v Literárnom archíve Matice slovenskej. Ale aj tie uverejnené útržky spôsobili doslova výbuch nadšenia a urobili z biskupa zo dňa na deň najpopulárnejšiu osobnosť slovenského národného hnutia. Treba si uvedomiť jednu vec. Štúrovci boli iste skvelé a významné osobnosti, ale Ľudovít Štúr bol „len“ učiteľ a Jozef Miloslav Hurban „len“ vidiecky farár. Zrazu tu však stál biskup, jeho obrana práv Slovákov zahrmela v tlači všetkých národov monarchie. Nikdy predtým sa nestalo, aby sa slovenského národa priamo zastala taká spoločensky významná osobnosť.

Biskup Moyses sa panovníkovi sťažoval na nespravodlivosť uhorského kráľovského miestodržiteľstva, ktoré neplní cisárovu vôľu chrániť národnosti a pomaďarčuje nielen slovenské, ale aj nemecké ľudové školy. Stoličné úrady a magistráty podľa jeho slov „terorizujú nevinný slovenský ľud“. Preto Františka Jozefa I. požiadal, aby boli jasne určené a účinne trvalo zabezpečené všetky národné práva Slovákov, vrátane pestovania slovenského jazyka. Vystúpenie Štefana Moysesa vo Viedni sa rýchlo rozšírilo do všetkých kútov monarchie. V maďarskej tlači sa stalo terčom ostrej kritiky, naopak slovenskú tlač zaplavila vlna prípisov obdivu a vďaky. Niektoré z listov uverejnili aj Pešťbudínske vedomosti. V jednom z nich z Mýta pod Ďumbierom datovanom 15. 4. 1862, sa okrem iného píše:

„Osvietený pán biskup! Kto sa o ľud bez rozdielu náboženstva a stavu zaujíma, kto sa toho, na koho iní vo svojej veľkomyseľnosti zabúdajú alebo krivo posudzujú, zastáva, kto zblúdilého na pravú cestu privedie, kto slabého ponad priepasť bezpečne prevedie, kto chrabrú hruď proti temným odporcom nastaví – ten je vodca ľudu v pravom zmysle slova – a to ste Vy!“

V odpovedi na útoky (z ktorých najtvrdšie nepochádzajú z radov Maďarov, ale nie prekvapujúco od odrodilých Slovákov ako bol Lukáš Mácsay, peštiansky advokát, poslanec Uhorského parlamentu a bývalý redaktor kossuthovských novín Priateľ ľudu) Štefan Moyses nikdy nestratil chladnú hlavu a úroveň. Uviedol v nej na pravú mieru, že necíti nenávisť k maďarskému národu. Naopak, útlak slovenského národa nedáva za vinu Maďarom, ale odrodilým Slovákom. Moysesov prejav charakterizoval výnimočný zmysel pre spravodlivosť, znášanlivosť, pravdu a svedomitosť, schopnosť sebadisciplíny a riešenia sporov mierne, triezvo, ušľachtilo a bez extrémov. Už v tom bol obrovský rozdiel medzi ním a vášnivými, neraz až cholerickými štúrovcami. Jeho umiernenosť a absencia pôsobenia počas revolučných sporov mu zase zabezpečovala rešpekt vo vládnych kruhoch a možnosti širšej diplomacie. Treba si uvedomiť, že iba vďaka Moysesovým osobným vlastnostiam a jeho spoločenskému postaveniu sa dostali memorandové požiadavky až priamo pred cisára, len vďaka jeho kultivovanej obrane národných práv bola povolená aj Matica slovenská.

Keby nič iné, už len za toto si zaslúži Štefan Moyses absolutórium. Jeho pôsobenie na čele slovenského národného hnutia nebolo dlhé. Aj na poste predsedu Matice slovenskej bol aktívny fakticky len dva roky, potom už nechával všetko na Kuzmányho a Francisciho a nechodil dokonca ani na valné zhromaždenia, čo mnohých nepríjemne zarazilo, lebo to nijako nevysvetlil. Znova sa utiahol z verejného života, akoby cítil, že jeho politická misia je splnená. Ale keby nebolo v jeho živote nič iné len tieto štyri výrazné roky, aj tak bude navždy patriť k najvýznamnejším osobnostiam našich moderných dejín. Keby sme v tom čase mali štát, bol by určite naším prvým prezidentom. Ale ak aj nebol hlavou štátu, bol celkom určite prvou hlavou národa ako celku, ktorú rešpektovali všetky vrstvy slovenskej spoločnosti. Tandem Moyses – Kuzmány je dodnes nielen symbolom zmierenia katolíkov a evanjelikov (medzi ktorými boli väčšie rozpory ako medzi dnešnými konzervatívcami a liberálmi), ale predovšetkým symbolom jednoty národa. Lebo slúžiť, brániť a viesť národ tak statočne ako to dokázali katolík Štefan Moyses a evanjelik Karol Kuzmány je trvalým poslaním nielen Matice slovenskej, ale všetkých skutočných lídrov tejto spoločnosti.

Dnes si Matica slovenská musí sama klásť otázky, či sa jej darí plniť úlohy, ktoré vytýčili jej predchodcovia pred 160 rokmi. Lebo sú úlohy, ktoré celkom prirodzene prevzal štát a nie je najmenší dôvod, aby ich vykonávala Matica duplicitne. Ale sú úlohy pozdvihovania a upevňovania našej národnej identity, ktoré za ňu nikto iný neurobí – a nedá sa pri všetkom vyhovárať na nedostatok peňazí. Ak matičná činnosť nie je pre mnohých mladých ľudí príťažlivá, ak nezaujala väčšinu spoločnosti, chyba nebude v spoločnosti, ale v metódach práce predstaviteľov MS.

Tým nechcem nijako ospravedlňovať macošský prístup štátu. Znova musím zdôrazniť, že je hanba, ak si na takéto významné výročie ani len nespomenú najvyšší ústavní činitelia. Veď je to oficiálny Pamätný deň Slovenskej republiky, oficiálne schválený naším najvyšším zákonodarným zborom. Čo iné si dnes zasluhuje väčšiu pozornosť?

Osobnosť Štefana Moysesa a zakladajúca myšlienka Matice slovenskej – slúžiť, brániť a viesť národ – nám ukazuje mravný vzor nielen v tom, ako byť hlavou štátu a všetkých jej občanov, ale najmä v tom, akým spôsobom sa dá dosiahnuť jednota spoločnosti, ktorej nedostatok tak akútne pociťujeme. V tom je jeho veľkosť a aktuálnosť jeho odkazu.

Eduard Chmelár, historik

PhDr. Štefan Moyses (24.10.1797 – 5.7.1869) – biskup, vzdelanec, významný predstavitel‘ slovenského národného obrodenia, prvý predseda Matice slovenskej. Natrvalo sa zapísal aj do chorvátskej histórie.

Štefan Moyses sa narodil 24. 10. 1797 vo Veselom. Za klerika ostrihomského arcibiskupstva ho prijali v roku 1813. Po dovŕšení 24. rokov ho vysvätili za kňaza, bol kaplánom v ostrihomskej diecéze a slovenským kazateľom v Pešti. Od januára 1830 bol profesorom záhrebskej akadémie. Stal sa bojovníkom za chorvátsky jazyk a ako cenzor chorvátskej tlače dovolil Chorvátom brániť sa proti maďarizácii. V roku 1847 ho vymenovali za kanonika záhrebskej kapituly a zvolili za poslanca na uhorský snem. Bol podporovateľom návrhov Ľ. Štúra, ktoré predložil na uhorskom sneme roku 1848 na opätovné zavedenie materinského jazyka na základných školách a pri bohoslužbách. 30. augusta 1850 ho panovník menoval za banskobystrického biskupa. Spolu s ďalšími slovenskými vlastencami budoval slovenské gymnáziá. Na čele slovenského vyslanstva predstúpil 12. decembra 1861 pred cisára Františka Jozefa I., aby mu predložil prosbopis Slovákov a Memorandum slovenského národa. 3. augusta 1863 sa stal predsedom Matice slovenskej. Jeho zásluhou rímska stolica súhlasila, aby sa sviatok Cyrila a Metoda svätil 5. júla. Štefan Moyses zomrel 5. júla 1869.

Prierez históriou :

• Základnú školu navštevoval vo Veselom a v Trnave,

• 1806-1813 absolvoval gymnázium

• 1813-1815 študoval filozofiu na bohosloveckom seminári v Tmavé,

• 1815-1819 teológiu na ústrednom seminári v Pešti, teologické štúdiá skončil r. 1821 v Ostrihome.

• 1819-1820 bol vychovávateľom v Sečanke,

• od r. 1821 pôsobil ako kaplán v Szentendre, Bzovíku, Krupine, Tesároch nad Žitavou, Tólgyesi,

• 1828-1829 slovenský kazateľ v Pešti (r. 1828 získal na filozofickej fakulte peštianskej univerzity titul doktor filozofie);

• 1829-1847 profesor filozofie a gréčtiny na Kráľovskej akadémii,

• 1847-1850 bol záhrebským kanonikom, súčasne r. 1848 rektor diecezálneho seminára v Záhrebe; vyslanec na uhorskom sneme a člen prvej chorvátskej krajinskej vlády baňa Jelačiča,

• 1849-1850 cisársky dôverník pre Chorvátsko vo Viedni;

• 1851 -1869 biskup banskobystrickej diecézy.

Významný činiteľ chorvátskeho a slovenského národného hnutia, cirkevný hodnostár a pedagóg. Pod vplyvom Kollárových všeslovanských myšlienok rozvíjal slovanskú vzájomnosť počas pôsobenia v Chorvátsku, kde popri L. Gajovi a J. Draškovičovi patril k vedúcim osobnostiam ilýrskeho hnutia. Zaslúžil sa o vydávanie chorvátskych literárnych pamiatok a o rozvoj chorvátskeho jazyka, zúčastnil sa na vydávaní chorvátskych novín (llirske národne novine, Danica Hrvatska, Katolícki list Zagrebački), spoluzakladateľ a funkdonár spolkov Čitaonica Zagrebačka, Matica ilirska, Národní dom v Záhrebe a i. V slovenskom národnom hnutí, po prehodnotení kollárovskej koncepcie česko-slovenskej literárnej a jazykovej jednoty, ako významný cirkevný dejateľ postavil sa do čela slovenského národného pohybu. 1861 viedol slovenské vyslanstvo k cisárovi Františkovi Jozefovi l., ktoré predložilo žiadosti slovenského národa v tzv. Viedenskom memorande, obsahujúcom základné národné, politické, hospodárske a kultúrne požiadavky Slovákov. Po založení Matice slovenskej r. 1863, o povolenie ktorej sa významne pričinil, ho zvolili za predsedu tejto prvej slovenskej úradne povolenej kultúrnej ustanovizne a v tejto funkcii usmerňoval jej činnosť v záujme všestranného rozvoja národnej kultúry, vedy, vzdelávania a ľudovýchovy. Zaslúžil sa o vybudovanie banskobystrického gymnázia, tlačou vydal matičné prejavy a hospodársky spis Myšlienky o záhradníctve (1865), venoval sa aj tvorbe náboženskej literatúry.

Knižná publikácia Dr.Štefan Moyses – Muž slova a činu 2007 (9.1 MB)